PRIESTOR PRE OTÁZKY: O MARIÁNSKEJ ÚCTE – odpovedá Vojtěch Kodet O.Carm.

Aký postoj máme zaujať k mariánskym zjaveniam?

            Mariánske zjavenia nás môžu viesť a často nás aj vedú k obráteniu alebo k oživeniu našej kresťanskej viery. Za takých okolností nemožno proti nim namietať, naopak, je namieste ďakovať, že Boh siaha aj k mimoriadnym prostriedkom, aby človeka oslovil a pritiahol k sebe.
            Niektorí však „sektársky“ vidia svet rozdelený na „my“, ktorí uznávame mariánske zjavenia a „oni“, ktorí ich neuznávajú. Pritom Cirkev nikoho nezaväzuje veriť mariánskym zjaveniam. Cirkevné schválenie len zaručuje, že dané posolstvá sú v súlade s pokladom viery Cirkvi, a teda aj s Božím Slovom, ktoré má byť základným duchovným pokrmom pre každého kresťana. Preto vidím ako problematické, ak niekto starostlivo študuje brožúrky pojednávajúce o zjaveniach Panny Márie, a pritom zanedbáva Božie Slovo. Zhoda s Písmom Svätým je jedným zo základných kritérií, podľa ktorých sa rozoznávajú pravé zjavenia od falošných.
            Vážny problém nastáva, ak začneme stavať posolstvá zo súkromných zjavení nad Sväté Písmo a učenie Cirkvi. Napríklad nedávno sa v istých mariánskych kruhoch tvrdilo, že Panna Mária nesúhlasí s podaním svätého prijímania na ruku, ktoré schválili ako možný spôsob podávania biskupi v zhode s pápežom. Inokedy sa u nás šírilo proroctvo odniekadiaľ z Poľska, že pápež, ktorý bude nasledovať po Jánovi Pavlovi II., bude vtelený Antikrist. Ak kresťan nekriticky verí týmto posolstvám, môže to zanechať vážne škody na jeho viere.
            Všetky tieto javy vysvetľujú, prečo je Cirkev voči mimoriadnym javom opatrná. Podľa niekoho až príliš. Keď však uvážime, že v súčasnosti má Vatikán na stole dokumentáciu asi dvoch tisíc údajných mariánskych zjavení z celého sveta, lepšie chápeme dôvody zdržanlivosti. Percento zjavení, ktoré sa napokon ukážu ako pravé, je vzhľadom k počtu hlásených zjavení veľmi malé. Zároveň však Cirkev vie, že Boh k nám môže prehovárať aj touto cestou, a preto uvedené javy starostlivo skúma so všetkou vážnosťou.
            Známe sú však aj postoje vplyvných jednotlivcov, teológov či biskupov, u ktorých sa v týchto otázkach môže okrem nutnej opatrnosti objaviť aj „menej svätá“ motivácia, ktorou je túžba mať pokoj, nemať starosti, a tie môžu zvíťaziť nad potrebou hľadať pravdu. Stačí spomenúť na históriu zjavenia v Lurdoch, na mnohé trápenia, ktoré spôsobil postoj oficiálnej Cirkvi. Zažili to aj mnohí mystici, nedávno napríklad páter Pio. Pri jeho svätorečení povedal pápežský kazateľ Cantalamessa, že tieto skúšky mu istotne pomohli k jeho očisteniu a prevereniu jeho svätosti. To však neumenšuje zodpovednosť tých, ktorí mu tieto trápenia pripravili. Pre dokreslenie zložitosti rozlišovania chcem dodať, že ani pápež Ján XXIII. pátrovi Piovi neveril, a dnes sú obaja na zozname svätcov.
            Mimoriadne javy mnohokrát nie sú dielom Božím. Ich prameň môže byť rôzny: Duch Boží, duch Zlý, narušená ľudská psychika a hriech, v tomto prípade hriech v zmysle klamať druhých alebo snaha strhávať na seba pozornosť. Máme veľa svedectiev, aj zo života svätcov, ako sa diabol dokáže prezliecť za anjela svetla, aby človeka uviedol do duchovnej ilúzie. Niekedy videnie mimoriadnych vecí môže byť znakom rozvíjajúcej sa duševnej poruchy, napríklad schizofrénie, kedy ľudia v akútnej fáze choroby majú videnia a počujú hlasy a ak sú nábožensky založení, často tieto javy identifikujú ako zjavenie alebo hlas Panny Márie alebo Ježiša.
            Agresívny prístup, manipulácia, vyhrážanie a nárokovanie si na prijatie zjavení bývajú znakom ich nepravosti. Odradiť by nás malo aj to, ak vizionár prezentuje svoje zážitky až s nutkavou potrebou. A naopak, ak sú predkladané s prostotou a skromnosťou a ak napomáhajú prehĺbiť vzťah k Bohu, je to dobré znamenie.
            Najobťažnejšie však je rozlíšiť Božieho Ducha od okultnej moci. Už v Starom Zákone čítame, ako egyptskí mágovia mali moc napodobňovať znamenia, ktoré Pán dal Mojžišovi. Dodnes ľudia príliš rýchlo uveria - pokiaľ ide o znamenia či mimoriadne schopnosti - že ide o charizmy, teda o prejav Božej moci, a pritom celá tá vec môže byť od Zlého.

Ako sa máme pozerať na modlitbu k Panne Márii? Nejde o modlárstvo, ako nám to niekedy vyčítajú kresťania iných Cirkví?

            Modlitba k Panne Márii, lepšie povedané, prosba o jej príhovor, sa zakladá na odkaze Krista z kríža: „Hľa, tvoja matka.“ Kristus to síce povedal učeníkovi Jánovi, ale Cirkev nás učí, že v osobe Jána odovzdal svoju Matku komukoľvek, kto sa stane jeho učeníkom a prizná sa ku Kristovmu krížu. Po dare seba samého a dare Ducha Svätého je Mária ďalším krásnym darom, ktorý nám Ježiš zanechal. Treba si však uvedomiť, že i keď sa Mária stala Božou Matkou, ona sama nie je nijakou „bohyňou“. Ona sama sa nazvala služobnicou Pána a bola by prvá, ktorá by odmietla byť stavaná na úroveň Boha.
            To, že Mária je služobnicou, výstižne znázorňujú niektoré východné ikony, ktoré ju znázorňujú v modlitebnom postoji, s hlavou pokorne sklonenou a s dlaňami obrátenými smerom k nebu - teda v postoji prijímajúcom. Na rozdiel od často zavádzajúcich obrazov a sôch Panny Márie na Západe, ktoré ju znázorňujú, akoby bola prameňom všetkých milostí, a nie ich Sprostredkovateľkou.
            Keď sa započúvam do niektorých ľudových mariánskych modlitieb či piesní, zanechávajú vo mne dojem, akoby vyzývali k Božej Matke sa utiekať, keď nás Pán Boh nechce vypočuť. To je pomýlené. Myslím si, že základný problém tkvie v tom, že do obrazu Boha si premietame svoje ľudské predstavy a skúsenosti. Častokrát sú to skúsenosti, ktoré máme z našich rodín, kde maminka je omnoho ľudskejšia a prístupnejšia, a otec je ten prísnejší a náročnejší, či dokonca tvrdý. Premietať tieto skúsenosti do obrazu Boha Otca a Panny Márie je neoprávnené. V prosebnej modlitbe rozhodne nejde o prehováranie neochotného Boha, aby nám uštedril niečo, čo nám v skutočnosti nechce dať. To všetko sú ľudské projekcie. Panna Mária nie je a nemôže byť milosrdnejšia ako Boh, ktorý je milosrdenstvo samo.

Aký postoj by mal teda kresťan zaujať k Panne Márii? Zdá sa, že aj vo vnútri Cirkvi sa tieto postoje rôznia.

            V posledných desaťročiach sme naozaj svedkami napätia medzi zbožnosťou, ktorá je až príliš sústredená na Pannu Máriu a zbožnosťou, ktorá sa na Matku Božiu vôbec neodvoláva, pretože ju vidí ako nebezpečenstvo pre čistotu viery, ako „nános“, od ktorého sa treba očistiť návratom k evanjeliu. Tento odmietavý postoj pritom je častokrát protireakciou na preháňanie výstredných mariánskych ctiteľov, ktorí v snahe vzdať Matke Božej úctu, vytvárajú akési čisté mariánske náboženstvo so sektárskymi prvkami.
            Myslím, že je škoda, že tak málo poznáme koncilové a pokoncilové dokumenty. Tie Panne  Márii venujú veľkú pozornosť, ale zároveň navracajú jej krásnu osobnosť do biblickej perspektívy. Vo Svätom Písme je o nej len veľmi málo miest, ale sú teologicky veľmi bohaté, ukazujú na jej úzky vzťah s Kristom i na jej miesto v Cirkvi a v celých dejinách spásy. Ona zďaleka nepatrí len na vyzdobené oltáriky. Je Cirkvi daná za Matku, aby s ňou a s každým zvlášť putovala životom a pomáhala mu dôjsť k cieľu.
            Mne osobne sa v jej postave veľmi páči hlboké spojenie duchovnosti a načúvania Božiemu Slovu s praktickou láskou k blížnemu, ako to vidíme pri návšteve u Alžbety alebo v Káne Galilejskej. Mária je ďalej vzorom ženy, ktorá sa dokázala spoľahnúť na Boha a jeho Slovo vo veľmi obťažných situáciách života. Preto je tak blízka mnohým veriacim, zvlášť v období životných skúšok.
            Stojí zato rozjímať nad udalosťami jej života, ktoré nám predkladá Písmo. Okrem vtelenia Božieho Syna je v jej živote málo mimoriadneho, zato veľa ťažkého – veľa nárokov na jej holú vieru, teda vieru, ktorá sa neopiera o žiadne znamenia.

            (zdroj: Rozhovor s pátrom Vojtěchom Kodetom pre Katolický týdenník 19/2004)